Mám pre vás pokračovanie mojho príbehu. Táto kapitola bude o ceste Caren ku svojmu otcovi :) Prečítajte si :)
*Katuš
2.Kapitola- Dlhá cesta
V našej chladničke nebolo skoro nič. Našl som tam len jeden vanilkový jogurt a mlieko.Nevadí, aj tak nemam chuť dnes na jedlo. Mlieko som si chcela naliať do pohara ale žiaden som nenašla.Mama už musela zbaliť veci. Utekala som cez dlhu chodbu do našej mini obývačky aby som zistila či už je všetko zbalene.A naozaj... Oprela som sa o dvere aby sa mi pred očami premietli aspoň posledné spomienky.Naša mala utulná obyvačka sa zmenila razom na jednu bielu miestnosť. Stena oproti oknu ktorú som prezývala aj ,,fotograficka nástenka,, zrazu bola preč. Všetky spomienky su preč. Razom som sa zvrtla na jednej nohe a rychlo som sa išla zbaliť.Do kufra som si nahazdala všetky moje veci a sliezla som dole po schodisku, kde sa mi ešte posledný krát vratili všetky zážitky a spomienky.Pred domom ma už čakala mama s usmevom na tvari. ,,No čo??Pripravena???".Vedela som, že jej usmev nieje skutočný. Len ma chce upokojiť. ,,Neboj sa, otec býva na pláži kde ma výhlad na ocean.Budeš môcť byť na pláži a opalovať sa celý deň!" No to je teda len výhra-pomyslela som si. ,,Mami, vieš,že neznášam slnko!" škaredo som sa pozrela a hodila som tašku na cestu.,,Katy (Keity)! Prestaň s tým a sadni si do auta!!!" S komentarmi som vliezla do auta a ces okno som sa posledný krát chcela rozlučiť s mamou: ,,Opatruj sa mami!" povedala som jej so slzom oku. ,,Aj ty zlatko moje! Buď mila,prívetivá a hlavne posluchaj otca. A každý deň mi volaj!!!" odpovedala mi a tiež sa neudržala slzám. ,,Neboj, budem! Sbohom, mami !"... ,,Ahoj"
Auto sa naštartovalo a ja som frčala smerom do mesta hviezd. Cesta bola dlhá aby to nestacilo svietilo slnko a v aute bolo okolo 30 stupňov. No čo budem si musieť na to zviknuť.
Pokraj cesty bolo vidieť už ocean. Zrazu som zbadala tabulu na ktorej bolo napísané,že do mojho nováho domava ma čaká necelých 50 km. Vidím, že sa koniec všetkch zážitkov,spomienok blíži neuveritelne rýchlo.
V našej chladničke nebolo skoro nič. Našl som tam len jeden vanilkový jogurt a mlieko.Nevadí, aj tak nemam chuť dnes na jedlo. Mlieko som si chcela naliať do pohara ale žiaden som nenašla.Mama už musela zbaliť veci. Utekala som cez dlhu chodbu do našej mini obývačky aby som zistila či už je všetko zbalene.A naozaj... Oprela som sa o dvere aby sa mi pred očami premietli aspoň posledné spomienky.Naša mala utulná obyvačka sa zmenila razom na jednu bielu miestnosť. Stena oproti oknu ktorú som prezývala aj ,,fotograficka nástenka,, zrazu bola preč. Všetky spomienky su preč. Razom som sa zvrtla na jednej nohe a rychlo som sa išla zbaliť.Do kufra som si nahazdala všetky moje veci a sliezla som dole po schodisku, kde sa mi ešte posledný krát vratili všetky zážitky a spomienky.Pred domom ma už čakala mama s usmevom na tvari. ,,No čo??Pripravena???".Vedela som, že jej usmev nieje skutočný. Len ma chce upokojiť. ,,Neboj sa, otec býva na pláži kde ma výhlad na ocean.Budeš môcť byť na pláži a opalovať sa celý deň!" No to je teda len výhra-pomyslela som si. ,,Mami, vieš,že neznášam slnko!" škaredo som sa pozrela a hodila som tašku na cestu.,,Katy (Keity)! Prestaň s tým a sadni si do auta!!!" S komentarmi som vliezla do auta a ces okno som sa posledný krát chcela rozlučiť s mamou: ,,Opatruj sa mami!" povedala som jej so slzom oku. ,,Aj ty zlatko moje! Buď mila,prívetivá a hlavne posluchaj otca. A každý deň mi volaj!!!" odpovedala mi a tiež sa neudržala slzám. ,,Neboj, budem! Sbohom, mami !"... ,,Ahoj"
Auto sa naštartovalo a ja som frčala smerom do mesta hviezd. Cesta bola dlhá aby to nestacilo svietilo slnko a v aute bolo okolo 30 stupňov. No čo budem si musieť na to zviknuť.
Pokraj cesty bolo vidieť už ocean. Zrazu som zbadala tabulu na ktorej bolo napísané,že do mojho nováho domava ma čaká necelých 50 km. Vidím, že sa koniec všetkch zážitkov,spomienok blíži neuveritelne rýchlo.






